19.časť

Edmund ukončil zdĺhavú debatu s mamou. Opustil ju so slovami, že si chce zobrať ženu z lásky, nie z postavenia, aj keď nepochyboval, že Bella bola niečo menej než Anna. Napokon jeho mama mala česť pre zodpovednosť, preto sa jej priznal s tým, čo sa medzi nimi stalo. Ponáhľal sa do jej izby, aby jej oznámil novinu. Vstúpil bez zaklopania, posteľ bola rozostlaná, ale v spálni nikto nebol.
„Bella?“ zavolal. Mladé dievča, vykuklo z malej miestnosti od vedľa.
„Môžem Vám pomôcť, pane?“
„Kde je?“ opýtal sa bez okolkov a nazrel do miestnosti z kadiaľ práve vyšla, ale nikto tam nebol.
„Slečna odišla,“ dievča stislo pery do rovnej priamky.
Bol zmetený. „Kde odišla?“
„Nič nepovedala. Dala mi len odkaz pre jej strýka,“ dievča zachytilo červený nádych Edmundovej pokožky a vyzerala preľaknuto. „Predpokladám, že išla domov... do Ashburn Hallu.“
„Tam je ich dom?“
„Áno,“ povedala takmer piskľavo.
„Kedy odišla?“ naliehal.
„Asi pred pol hodinou,“ vyjachtalo dievča, stále nevediac čo od neho čakať.
Zaklial, ale vtedy dievča nepohlo ani brvou. „Viem kadiaľ sa tam ide. Choď za mojou matkou a povedz jej, kde idem.“ Keď vychádzal z izby, všimol si ako sa usmiala a vydala sa opačným smerom po chodbe ako on. Zobral si hnedý kabát a keď vošiel do stajní, hlavný koniar ťahal malého chlapca za ucho a kričal mu do hlavy. Ten niečo brblal na svoju obranu. Keď zbadali Edmunda, stíchli.
„Pusti ho Ross,“ povedal staršiemu mužovi. „Prines mi veci na koňa a nastroj ho.“ Keď odišiel po veci, Edmund si kľakol k chlapovi, aby mali oči v tej istej rovine.
„Zbijete ma?“ vypúlil na neho veľké oči. Len sa uškrnul.
„Nie, nezbijem.“ Chlapec si očividne vydýchol. „Ale povedz mi niečo.“ Keď prikývol, pokračoval.
„Povedala ti niečo?“
„Nič, pane,“ ukázal mu mincu, ktorú by si zarobil za dva týždne. „Dala mi len toto. Teraz viem, že som to mal ísť niekomu povedať.“
„Áno mal,“ odmlčal sa. Nechcel sa zbytočne zdržovať. „Videl si ktorou cestou išla?“
„Západnou, pane,“ smrkol chlapec a utrel si spotené čelo do rukáva.
„Dobre,“ vstal, ale predtým než sa obrátil mu povedal: „Bež domov chlapče, už je neskoro.“ Chlapec sa široko usmial a keď k nim prišiel Ross a uprel naňho zamračený pohľad, nevinne pokrčil štíhlymi ramenami a upaľoval preč.
„Kôň je pripravený,“ povedal mu Ross.
„Ďakujem.“ Vysadol na tmavý chrbát svojho žrebca a s modlením, aby ju našiel ho popohnal do cvalu.