12.časť

"Mami?" opýtala som sa, keď som prechádzala popri obývačke von za Renom.

"Čo je Ami?" odpovedala, no nezdvihla zrak od kopy fotografií. Tašku s vecami som si položila, podišla som k nej a kľakla si pri ňu.

Práve držala jednu s tých, pri ktorým sa vám na tvári objaví úsmev. Mala som na nej päť rokov a bola som celá od čokoládovej zmrzliny.

"To bola super dovolenka," odvetila som.

"Áno, Santa Fe Nové Mexico. Najživšie sa mi vybavuje spomienka, ako tam otec dostal črevnú chrípku," zasmiala sa.

"Prečo si pozeráš všetky tie fotografie?" porozhliadla som sa okolo nás. Boli naozaj všade.

"Len tak. Rada sa na ne pozerám," usmiala sa na mňa. Napriek úsmevu som si všimla jej pochmúrnu náladu.

"Mami, čo sa deje?" opýtala som sa úprimne. "Myslím naozaj," povedala som bez okolkov.

"Naozaj nič Noami. Len niekedy premýšľam, či sme ti dali dobré detstvo, keď sme sa stále sťahovali. Nikdy si nemala pevné zázemie a veľa krát mi bolo ľúto sťahovať sa najmä kvôli tebe." Naozaj som toto nečakala. Všimla som si jej zaslzené oči.

"Mami,.." začala som trošku prekvapená. "Mami, pozri na mňa," pokračovala som, až keď sa na mňa opäť pozrela.

"Dali ste mi to najlepšie detstvo. Vždy som sa zabývala na novom mieste, nikdy som s tým nemala problém. Spoznala som veľa ľudí a bola som na takých miestach, kde sa nie každý človek za celý život dostane. Zázemie je tam, kde mám rodinu nie? A to ste vy s otcom," chytila som ju za ruku. "Som rada, že ste mi nedovolili zostať na internáte v Los Angeles. Veľmi by ste mi chýbali a to nehovorím o tom, že tu sa cítim naozaj ako doma. V Kanade," dodala som.

"Zlatko," smutne sa usmiala, ale videla som, ako sa jej uľavilo. To, čo som povedala som myslela úprimne. Nemohla som byť spokojnejšia tam, kde som. Rozmýšľala som či pri toľkom šťastí, má prísť aj nešťastie. Vyrovnanie váh života. Moje myšlienky zahnala mama.

"Naozaj si myslíš toto?" chytila ma aj za druhú ruku.

"Mami, vieš veľmi dobre, že som ti nikdy v takýchto veciach neklamala," odvetila som.

"V takýchto veciach? Noami Ettová, ty si niekedy klamala svojej matke?" prižmúrila oči a stisla ústa v prehnane prísnom geste. Videla som, ako jej myká kútikom úst, no snažila sa zostať v rodičovskej maske.

"Nie, nie. Jasné, že nie," zasmiala som sa a zdvihla ruky, akože sa vzdávam. Napokon sa zasmiala aj ona.

"Idete niekam dnes s Renom?" opýtala sa ma a odpila si z čaju, čo mala položený na stolíku.

"Na pláži je pálenie vatry. Bude tam štvrtý ročník," odpovedala som.

"Kedy prídeš domov?" už to bola zase stará dobrá mama.

"Vlastne som premýšľala, či by som mohla prespať u Rena?" opýtala som sa neisto.

"Myslím, že nebude problém, ale opýtaj sa aj otca. Zachviľu by mal prísť domov," žmurkla na mňa.

"Bože, mami! Prídeme domov unavený, pozrieme si film a pôjdeme spať," zasmiala som sa a práve, keď som sa chystala vstať, začula som smiech a kľúče v zámke. Do obývačky vošiel otec a Ren. Šokovane som vstala a pozerala na otca. Nikdy sa s nikým tak uvoľnene nesmeje okrem mňa a mami. Na nových ľudí je zvlášť nepríjemný, aby si rozmyslel, či sa s nimi baviť alebo ich ignorovať.

"Ren?" na nič iné som sa nezmohla. Ešte stále sa s otcom pochechtávali. Vstala som a podišla k nemu. Keď sa ukľudnil, podišiel ku mne, dal mi pusu na čelo a chytil ma okolo pása.

"Oci, môžem dnes prespať u Rena?" opýtala som sa. Odtiahol sa od mami a pozrel na nás.

"Myslím, že v tom nebude problém," povedal.

"Môžeme ísť však?" opýtal sa Ren.

"Áno, všetky veci už mám zbalené," odvetila som. Otec s mamou nás išli vyprevadiť pri dvere. Mama Rena objala a povedala mu, že je milý chlapec a teší sa na zajtrajšiu večeru. Otec mu podal ruku. "Rád som ťa spoznal Ren. Si príjemný mladý muž, myslel som, že budeš ako väčšina tých debilov čo s nimi Ami chodila," zasmial sa, no mama ho udrela do ramena.

"Ďakujem pane," zasmial sa aj Ren. Zdá sa, že majú s otcom osobitý druh humoru, pretože aj ja som mala chuť otca udrieť. Vďaka za takú úžasnú mamu. Tašku s vecami som si hodila na zadné sedadlo a nasadla som do Renovho nablýskaného Cherokee.

"Prečo už nechodíš na motorke?" opýtala som sa Rena, keď som si spomenula na naše prvé stretnutie. Pokrčil ramenami.

"Na motorke chodím, len keď sa mi chce. A toto auto, mi dá otec po maturite ako darček, takže s ním pôjdeme aj na vysokú zlato," široko sa na mňa usmial.

"Keď pôjdeme. Dúfam, že nás obidvoch prijmú."

"Bez teba ja nikam nepôjdem," len mi stisol ruku a nepustil mi ju. Obloha už celkom čierna. Po večeri sme sa ešte zastavili u mňa doma, aby sme naložili dosku na auto a tak sme mali trocha sklz. Išli sme popri pláži a videla som, že vlny sú dnes naozaj veľké. V krvi mi stúpol adrenalín a nevedela som sa dočkať na vlny.